Zpátky na stromy
Co je to "eko" a "bio" v libanonském pojetí vysvětluje Peter Hupka.
Volanie divočiny sa občas ozve v každom z nás – tým skôr ak žijeme vo vysoko urbanizovanom prostredí a náš každodenný život čoraz presnejšie zapadá do šablón mestského jestvovania ďaleko od prírody. Čoraz skloňovanejším je i výraz „eko“, ktorý sa ale nezriedka stáva skôr módnym trendom a lákadlom, než opisom reality. V podobnej súvislosti, ale v spojitosti s výživou, sa zasa stretávame s výrazom „bio“.
Bio a Eko móda už dávno nie je výsadou „západného sveta“, dorazila i do blízkovýchodného regiónu. A hospodárstvo s prívlastkom „ekologické“ tak možno nájsť trebárs v libanonskej dedinke Dmit, ležiacej približne pol hodinu jazdy autom juhovýchodne od Bejrútu. V najnižšej časti hlboko zarezaného vápencového údolia tu možno objaviť libanonské zhmotnenie romantiky: drevené domčeky v korunách stromov, príjemné posedenie v ich tieni a niekoľko obrábaných políčok a fóliovníkov, kde rastú rajčiny, papriky a ďalšie druhy zeleniny pestované spôsobom, ako to zvykli robiť naši starí rodičia.
„Najčastejšie nás navštevujú ľudia z rôznych firiem najmä z Bejrútu, ktorí sa tu stretávajú napríklad na alternatívnych pracovných mítingoch,“ dozvedám sa od Karíma, taktiež obyvateľa libanonskej metropoly, ktorý s nápadom vybudovať toto hospodárstvo pred približne dekádou prišiel. I dnes majú v Eco Village „tímbildingové“ stretnutie predajcov libanonskí zamestnanci jednej z európskych leteckých spoločností. Kým pri tak trochu predraženom bio-obede rozoberajú svoje výsledky, o niekoľko desiatok metrov ďalej pracuje trojica dobrovoľníkov z Francúzska, Sýrie a Burkiny-Faso na úprave pôdy v jednom z fóliovníkov.
„Na začiatky to bol možno sen, utópia, romantika. Dnes si myslím, že slovo „eko“ tu zostalo len pútavou nálepkou. Si za posledný týždeň jediný, čo sem tých pár kilometrov z Dmitu prešiel pešo,“ vraví mi sympatický francúzsky študent, ktorého meno radšej neuvediem a dodáva: „Jasné že prespať v domčeku na strome je nádherné. Pre mnohých Libanoncov je to zároveň vrcholom dobrodružstva, aké sú schopní zniesť. A presnejším názvom tohto miesta by mohlo byť alternatívne ubytovanie. Aj tak to tu majú najradšej trebárs v piatok či sobotu večer mladé páry, z ktorých každý žije – ako to v Libanone často býva – so svojimi rodičmi. Keď sú potom spolu, naozaj nie je nič krajšie ako v tejto malej divočine vyliezť naspäť na stromy...“
